Práve som dopozerala
prvé dve časti novej série Grey´s Anatomy. Seriál pozerám už neskutočne dlho,
začala som pekne od prvej časti až som sa postupne dopracovala k tomu, že na
každú novú časť musím pekne počkať, kým vyjde a kým k nej nejaký dobrák urobí titulky.
Hneď potom sa na to vrhám ja, aby som vzápätí mohla čakať týždeň na ďalší diel.
Na tieto úvodné dva
diely som čakala celé leto a pár dní a musím uznať, že nadmieru splnili moje
očakávania. GA je pre mňa ten typ seriálu, ktorý Vás pohltí. Donúti Vás ho
milovať, alebo nenávidieť, v mojom prípade ho milujem neskutočne. Prešla som si
s ním hádam všetkými druhmi pocitov, aké existujú a rôznymi situáciami, ktoré
už niekedy boli takmer neskutočné. Ale predsa len je to seriál, tak čo.
Rovnako to bolo aj
teraz, počas trvania úvodného dvojdielu sa vo mne stihlo vystriedať také
neskutočné množstvo pocitov že až. Radosť, smútok, zmätenosť, hnev, súcit a
mnoho iných. Za tie roky som sa so seriálom zžila natoľko, že všetko čo sa
odohráva vnímam a možno priveľmi prežívam.
Myslím si však, že
možno to je hlavnou úlohou seriálu, nie to aby ste sa naň dívali a potom mohli
povedať "Videla som to, bolo to dobré", ale na to, aby Vás zasiahol,
zaliezol do Vášho vnútra, až do špiku kostí a nedovolil Vám len tak sa od neho
odpútať. Pretože GA na mňa pôsobí ako magnet.
Možno sú tie príbehy
niekedy priveľmi prehnané, možno sa veľa vecí nedeje tak, ako tam, ale pre mňa
je to niečo, čo ma posadí na stoličku a prinúti tých 45 minút sedieť a plne sa
sústrediť. Jediné čo by som seriálu vytkla je príliš veľa smútku, mŕtvych postáv,
odídených, rozídených, už pri ňom priveľmi smútim. Už by som si priala, aby sa
udialo niečo radostné. To však nič nemení na mojom názore, že je ten seriál
úplne skvelý a ja zase strávim rok a týždeň čo týždeň čakaním na novú časť.